Nie, nebol to sen, ono sa to naozaj stalo. Do Kongresu Spojených štátov sa skutočne v stredu počas rokovania vlámal rozzúrený dav protestujúcich, na ktorého čele stál muž s pomaľovanou tvárou, zvieracou kožušinou a rohami na hlave. Niečo, čo pripomínalo skôr scénu v slabom béčkovom filme sa skutočne udialo, a úprimne, niečo také bolo pri súčasnom trende v americkej politike priam nevyhnutné. Ide o výsledok dlhodobého stavu, ktorý môžme v americkej spoločnosti pozorovať, avšak najviditelnejším sa stal počas posledných štyroch rokov vlády Donalda Trumpa, počas posledných novembrových volieb, a ku konečnej? katarzii tohto vývoja došlo práve začiatkom tohto roku v budove Kongresu.
Nekonečná polarizácia spoločnosti, neustále delenie ľudí na skupinu "my" a skupinu "oni" vyústilo práve do stavu, v akom sa americká spoločnosť práve teraz nachádza. V princípe samotným problémom nie je rozlišovanie týchto skupín a ich delenie, to je konieckoncov úplne typické pre akékoľvek politické dianie, ktoré je postavené na odlišných postojoch a ich presadzovaní. Problémom pre demokraciu nie je ani výskyt krajných, pre niekoho absurdných, či totálne neprijateľných názorov na konkrétne problémy, pretože stabilný demokratický systém by si mal aj s výskytom takýchto názorov vedieť dlhodobo poradiť. Závažným problémom pre demokraciu však je, že v spoločnosti, pričom treba dodať, že nielen v tej americkej, je dnes cítiť ešte pachuť niečoho iného, než iba silnej polarizácie.
Donald Trump je v celosvetovom politickom merítku nanajvýš kuriózna osobnosť. Počas svojho pôsobenia v politike dokázal bezprecedentne otestovať snáď všetky hranice demokracie, pričom napokon niektoré z nich dokonca nepochybne prekročil. Svojou komunikáciou a činmi dokázal pobúriť ľudí, prekrútiť pravdu naruby, pobaviť celý svet, vlastne je to taký americký Štefan Harabin. Aj jeho postoj k výsledkom novembrových prezidentských volieb je nápadne podobný tomu Harabinovmu po prezidentských voľbách na Slovensku. V politike je dnes totižto pre málokoho dôležité kto má pravdu. Dôležité je, komu väčšina ľudí verí, že ju má. Pre vysvetlenie nedávnych udalostí vo Washingtone D.C. totižto tiež nie je príliš dôležité, či má Trump v spochybňovaní výsledku volieb pravdu, pričom pre správnosť treba dodať, že podľa všetkého pravda nie je na jeho strane, a dokonca je celkom pravdepodobné, že si je toho aj on sám vedomý. Dôležité je, že ľudia ktorí sa v stredu vlámali do budovy Kapitolu veria, že ju Trump má. Veria, že voľby - základný pilier demokratického procesu boli podvod. To je len krok od tvrdenia, že títo ľudia neveria v demokraciu, neveria v pravidlá hry, ktorými sa musia v demokratickej spoločnosti riadiť všetci: aj "my", aj "oni". A práve táto pachuť nedôvery a nespokojnosti so systémom vyhnala nahnevaných podporovateľov Trumpa v stredu do ulíc.
Na druhej strane aj keď môžeme súčasnému americkému prezidentovi právom pripísať významný podiel na tejto nálade medzi Američanmi, nejde o trend výhradne posledných štyroch rokov. Podľa prieskumov bola priemerná dôvera americkej verejnosti vo vládu v roku 2019 na úrovni približne 17%. To je o osem percent menej ako dôvera "všetkými nenávideného" Igora Matoviča na Slovensku. Pre porovnanie s minulosťou, v roku 1964 to bolo 77%, a počas prezidentských volieb v roku 2016 iba o trochu viac ako dnes, na úrovni 19%. Je teda na mieste otázka, či samotné zvolenie Donalda Trumpa do funkcie prezidenta a následný vývoj zakončený "dobývaním" Kongresu nie je nielen príčinou, ale zároveň aj dôsledkom dlhodobého trendu v Spojených štátoch, ktorý sa nesie v čoraz väčšej nedôvere vo vládu, a demokraciu ako takú. Ťažko uveriť, že by ľudia boli ochotní kradnúť rečnícke pulty z budovy parlamentu, ak by človek ako Donald Trump spochybňoval rovnakým spôsobom a bez dôkazov výsledky a priebeh volieb v roku 1964, dokonca je veľmi otázne či by v tej dobe človek ako Donald Trump mal možnosť byť v pozícii prezidenta, z ktorej dnes tieto vyhlásenia robí. Obnovenie takejto dôvery v systém ako taký môže byť nanajvýš obtiažny a zdĺhavý problém, s ktorým sa zrejme bude musieť popasovať nielen aktuálne novozvolený prezident.
Ak si však myslíme, že sa nás, malej krajiny v stredovýchodnej Európe, problémy tohto rázu netýkajú, čoskoro sa možno presvedčíme o svojom omyle. Na Facebooku som si na Zomri všimol zaujímavé meme, na ktorom je fotografia Roberta Fica z nedávnych protestov zo 17. novembra, upravená na motív práve v štýle stredajšieho "nájazdu" na Kongres. Napriek pochopiteľnej satire a hyperbole plynúcej z tohto diela stojí za úvahu otázka, ako ďaleko sú niektoré osobnosti aj z prostredia slovenskej politiky ochotné zájsť na ceste v plnení svojich, či už politických alebo osobných cieľov, a kam až môže takáto ich snaha v rámci celej spoločnosti viesť.
